The dissipation of space as a consequence of the synthesis of colour
Gallery of Youth, Brno, 25 03 — 05 05 2015
Curator: PhD. Zuzana Janečková, Photographer - Michaela Dvořáková
About red, 2015, 300 x 340 cm - oil on canvas
Installation view at GM
Text to the exhibition
The last five projects in the Young Gallery has got a common line – classic painting. The first two monochromatic projects from the end of 2014 by Vladimír Houdek (The Net) and Ondřej Basiuk (Position X) were installations, but painting was still more dominant even though still interconnected with new media. (Vladimír Houdek included three videos, Ondřej Basiuk’s installation worked with photography and video animation presented on a mobile. The first project in this year - the cooperation of Jakub Roček and Marie Lukáčová – linked the classical medium of oil painting and video projection to a greatest degree. It was not possible to determine at the firsts sight if any paints have been applied onto the surfaces and it was only their inconspicuous smell that was the telling sign of their presence. In all the aforementioned exhibitions, installation was dominant, or at least equal to painting. With Břetislav Malý, we are at the opposite side of the pole. Painting is so dominant that any more unconventional design of the exhibition would be excessive; as a result, the medium literarily fulfills the exhibition title.
Malý consciously abstains from working with paintings in the exhibition installation in such way so that they would become primarily objects in space; he preserves their natural and basic form. It is the medium of painting that is at stake here; even at moments when the spectator might think the primary medium is installation, the gallery equipment in the form of a wall panel plays strictly utilitarian role. The only digression from this strict concept is the inclined board resting against a wall on which smaller canvasses hang which create a unified composition. Despite smaller dimensions, these paintings are equal to the large-format canvasses on the front panel – their scale is different, but the ratio of their sides is the same. These “models in smaller scale” associate a color sampler. The fact that the paintings are installed an a slanted position refers to the texts of Ludwig Wittgenstein, which are placed on the floor and can be removed by the viewers. The angle of the carrier board can be understood as a metaphor of thinking from a different angle; it can also work as the moment which distorts the stereotypical composition, makes one uneasy, etc…
Kompozícia obrazov a ich abstraktné zameranie situované do historickej budovy s klenbovou architektúrou vzbudzujú v expozícii kontemplatívnu atmosféru. Veľkoformátové krvavočervené a stále ešte „živé“ plátna s prenikavou vôňou budú schnúť niekoľko mesiacov – keďže kadmium schne
The paintings’ composition and their abstract content situated in a historical building with vault ceilings in the exhibition rooms evoke contemplative atmosphere. The intensively smelling fresh large format canvasses with the prevailing scarlet hues which will be drying for several months (cadmium-based paints take the longest to dry, but unlike other paints, they do not tend to crack). Everything has got its pros and cons. Thinking about individual perception of colors and the sharp lighting of the exhibition installation similar to that in an operation theatre made me reread James Elkin’s Why People Cry In Front of Paintings. Obviously, they have different reasons, but the writer asks in fact – why don’t people cry in front of paintings nowadays? Is it that they do not have the time, or that they are ashamed to do so, or do not understand the work, etc.? Břetislav Malý has been creating his paintings in such mode that he destroys the picture by the process of painting, so it should be the picture itself who cries.
All Malý’s paintings and drawings are primarily based on the landscape genre. The painter lives and works in Polešovice, a picturesque village near Moravský Písek. He does not strive to create nice pictures; on the contrary: for several years, he has been working with and thinking about brown color, which is not so attractive anyway.
The composition of the paintings and their selection is based on the artist’s thinking about color mixing. Malý was reading Wittgenstein’s Notes on Colors when he was working on the canvasses presented at this exhibition. Wittgenstein’s reader is, to put it mildly, perplexed, but at the same time is provoked to consider all those things regarding colors which we find absolutely clear at first glance, but at the second, things start to complicate. In note 283 in Part III, Wittgenstein writes, “Does everything that I want to say here ultimately lead to the conclusion that the statements “I can see a red circle.” and “I can see, I am not blind” are logically different? How can we scrutinize a person in order to find whether the second statement is true? Psychology teaches us to conclude someone’s color-blindness and through it the concept of normal seeing. But who can learn that?” People do not commonly consider matters like this one. Last year, Lukáš Malina had an exhibition in the Young Gallery. It was only later that Malina told me he was color-blind. I found this piece of information absolutely magical. If Malina came to see Malý’s exhibition, he would see two enchantingly green, not red paintings, which changes the whole situation.
Zuzana Janeckova
/
Text k výstavě
Posledných päť projektov v Galerii mladých má jednu spojnicu – klasická maľba. Prvé dva farebne monochromatické projekty z konca roku 2014 od Vladimíra Houdka (Síť) a Ondřeje Basjuka (Pozice X) boli síce inštaláciami, ale maľba v nich predsa len bola dominantnejšia, aj keď dochádzalo k prepojeniu s novými médiami – u Vladimíra Houdka tri videá u Ondřeje Basjuka inštalácia pracujúca s fotografiou a videoanimácia prezentovaná na mobile. Prvý projekt v tomto roku od Marie Lukáčove v spolupráci s Jakubom Ročkom prepojil klasické médium olejomaľby s videoprojekciou najvýraznejšie. Nebolo na prvý pohľad jasné, či tam nejaké maľby vôbec sú, odhaľovala ich len nenápadná vôňa. Pri všetkých spomínaných výstavách bola inštalácia veľmi dominantná až rovnocenná maľbe.
Pri výstave Břetislava Malého sme sa dostali na opačný pól. Maľba je taká dominantná, že je akákoľvek výraznejšia inštalácia nadbytočná (protipól aktuálne trochu až nadužívanej výstavnej paneláže), takže doslovne napĺňa názov výstavy. Autor vedome nechce s maľbami pracovať inštalačne tak, aby z nich vznikli počas výstavy objekty, ponecháva im ich prirodzenú a prvotnú formu. Maľba je to, o čo tu ide, ak dochádza k pocitu, že predsa len ide o inštaláciu, galerijný fundus v podobe panelu hrá len prísne funkčnú rolu. Jediným bodom, kedy sa tento prístup narúša, je naklonená plošina opretá o stenu, na ktorej sú umiestnené obrazy menších rozmerov vytvárajúce jednu ucelenú kompozíciu. Napriek ich malým rozmerom sú rovnocenné vzhľadom k veľkoformátovým obrazom na čelnom paneli – ich rozmer je v inom merítku, no pomer strán je cielene úplne rovnaký. Tieto „zmenšeniny“ budia dojem farebného vzorkovníka. To, že sú naklonené, má svoj odkaz vo filozofickom diele Ludwiga Wittgensteina, ktoré je položené voľne na zemi a presúva sa podľa toho, ako s ním narábajú diváci. Sklon nosnej plošiny môžeme vnímať ako metaforu vychýleného uvažovania pod iným zorným uhlom pohľadu, môže byť bodom, čo narúša stereotypnú kompozíciu či znepokojuje atď.
Kompozícia obrazov a ich abstraktné zameranie situované do historickej budovy s klenbovou architektúrou vzbudzujú v expozícii kontemplatívnu atmosféru. Veľkoformátové krvavočervené a stále ešte „živé“ plátna s prenikavou vôňou budú schnúť niekoľko mesiacov – keďže kadmium schne najdlhšie, ale potom zas nepraská. Všetko má svoje pre aj proti. Úvaha nad individuálnym videním farieb a ostré osvetlenie expozície ako na operačnom sále ma prinútili vrátiť sa k dielu Jamesa Elkinsa Proč lidé pláčou před obrazy. Majú na to samozrejme rôzne dôvody, ale autor sa v diele naopak pýta - Prečo dnes ľudia pred obrazmi neplačú? Nemajú čas sa zahĺbyť, hanbia sa, nerozumejú dielu atď. Břetislav Malý tvorí už programovo tak, že maľbou obraz deštruuje, takže by mal plakať samotný obraz. Všetky jeho maľby aj kresby vychádzajú primárne z krajiny. Autor tvorí v Polešoviciach, malebnej dedinke pri Moravskom Písku. Nesnaží sa vytvárať pekné obrazy, skôr naopak. Uvažuje už niekoľko rokov o hnedej farbe, ktorá až taká atraktívna nie je.
Kompozícia a výber malieb vychádza z autorovho uvažovania o miešaní farieb. V dobe keď tvoril obrazy, čítal spomínané dielo Poznámky o barvách od Ludwiga Wittgensteina. Z filozofických názorov tohoto typu sa mierne povedané čitateľovi zatočí hlava, no nútia ho zároveň uvažovať o tom, čo všetko je nám z hľadiska farieb na prvý pohľad jasné, ale keď o tom začneme uvažovať, tak to zrazu začne byť naopak absolútne nejasné. Wittgenstein píše v poznámke č. 283 v časti III.: „Vede všechno, co tu chci říci, nakonec k tomu, že výrok „Vidím červený kruh“ a výrok „Vidím nejsem slepý“ jsou logicky rozdílné? Jak prozkoumat nějakého člověka, abychom zjistili, zda je pravdivá ta druhá? Psychologie učí konstatovat barvoslepost a prostřednictvím toho také normální videní. Ale kdo se to může naučit?“ Bežne takéto úvahy človeka nenapadnú. Minulý rok vystavoval v Galerii mladých svoje maľby Lukáš Malina. Až behom bližšieho rozhovoru s ním som sa dozvedela, že je farboslepý. Pre mňa bola táto informácia úplne magická. Keby prišiel na túto výstavu, uvidí na čelnej stene dva magicky zelené a nie červené obrazy, čo mení celú situáciu.
Zuzana Janečková
"The dissipation of space as a consequence of the synthesis of colour GM 25 03 — 05 05 2015 ...link>>>