Text to katalog Břetislav Malý 2
Considerable pressure is nowadays placed on an artist in respect of their presentation and self-presentation. Presenting art in real time does not suffice and on-line portfolios, publications and websites documenting an artist’s work have become a common, and even a necessary practice. This can, however, often be problematic, as in Břetislav Malý’s painting, which should really be seen in person on site.
When Břetislav told me that he was preparing a catalogue, I could not imagine how the catalogue could be designed so that the artwork presented in it resonated when reproduced on paper. The photographer Vladimír Novotný (Kiva) and the graphic designer Jakub Konvica accepted this in-triguing challenge and approached it with exactness and bravery akin to one of Malý’s experiments with painting. This is why I cannot perceive this work solely as a catalogue, but rather as the artist’s further probing into the coherence of content and colour, which has been his long-term interest. This time he has been researching the link between theoretical interpretation and the technical possibilities of print and photography. The information in the imprint and artist’s personal data, “site-specific” and “time specific” information, consistently contextualise the whole.
The perception of any art is fundamentally affected by the viewer’s intellectual, mental and physi-cal state at the moment. On some occasions being fresh helps, on others one can be tired. The viewer’s background knowledge can either deepen the perception, or dull it. If I were to recall fundamental texts written by abstract painters which influenced my writing, they are: Wassily Kandinsky’s Concerning the spiritual in art, Piet Mondrian’s Le Néo-plasticisme dedicated to “fu-ture men” and James Elkin’s Pictures & Tears: A History of People Who Have Cried in Front of Paintings. The last time I referenced Elkin’s text in relation to Břetislav Malý’s work was in the commentary to the show The dissipation of space as a consequence of the synthesis of colour in The Youth Gallery in 2015. This time it is because I realised that conceptual art can be sufficiently rendered in the printed medium. When I first saw Július Koller’s Sea, it was in a small black-and-white reprint, yet it was, for me, a cathartic experience with this work of art. I felt a similar emotion in Blansko Town Gallery in Břetislav Malý’s show About red (2016). That time reproduced copies were not enough – it was essential to see the originals, and to see them in that particular spatial constellation.
I initially understood Břetislav Malý as a classic abstract painter who depicts the core of the charm of the picturesque landscape of his home in Polešovice. I detected both lines of abstraction – geo-metrical and lyrical, and now I can also see the conceptual line. Malý places layers of paint in sur-faces and in horizontal and vertical lines. He de-structs the backgrounds, which are dynamic; they warp and resist, become pliant or seem to be undecided, weighing both options. Photography can-not capture this process, thanks to which the art pieces acquire conceptual, almost ephemeral di-mensions and prove to be not at all as classical as they might have seemed at first sight. Such in-tensive liberation from the frame and claiming the space first occurred in his art in 2016. The trilogy of shows starting with About red in time (2016), via Mere space of the colour green (2016) and to the last one so far Ludwig let out the kite (2017), presents a relaxed approach to the notion of a painting and accentuates the true nature of painting, while the titles of the artwork humorously comment on the author’s intellectual background (see references to Ludwig Wittgenstein’s work).
The most compelling example of such a shift is the final series of circular frameless canvases titled Floating Garden (2017). The author himself is probably still unsure of their final number, it being a continuous creation. The series has a ‘zen-like’ potential: in a daily revisitation the artist adds single layers of paint onto identical 58 cm circular canvases; it takes him about a day to create each painting. The mass of the paint models the absent frame and turns the edges upwards into the shapes of water lilies or dining plates. This work’s potential lies in the lightness with which it is being created but also in the variability of its installation. Individual circles have been installed either layered one on another, or individually spread out on the ground; I could imagine how their meaning would change if they were kinetic or rolled up like pancakes. The title of the series Floating garden obviously directs the viewer towards botany, leading to an interpretation of the artwork as waterlilies. This is how Břetislav Malý returns to depicting nature and landscape, both of which are the most stable and the most forward-looking indications that I have seen in his artwork since my first acquaintance with it. Nature is, however, not portrayed directly in his paintings, it emerges from them serendipitously.
There is only one thing that can be said for certain: if we sometimes see a tapestry, object, statue or installation, it is always only a painting.
Zuzana Janečková
/
Text katalogu Břetislav Malý 2
Dnešná doba v rámci prezentácie priam vyžaduje od umelcov okrem diel aj portfóliá, publikácie a weby, ktoré danú tvorbu dokumentujú, čo býva ale niekedy problém a u Břetislava Malého je naozaj nutné diela vidieť naživo. Na začiatku som si nevedela predstaviť, akým spôsobom by sa katalóg mohol spracovať tak, aby diela rezonovali aj z reprodukcií. Pre Fotografa Vladimíra Novotného (Kiva) a grafického dizajnéra Jakuba Konvicu to bola lákavá výzva a pristúpili k nej s podobnou exaktnosťou a odvahou, akú vidíme v Malého experimentoch s maľbou. Preto dielo nevnímam len ako katalóg, ale viac ako autorove ďalšie skúmanie obsahových a farebných súvislostí, ktorým sa dlhodobo venuje, pričom tentoraz výskum prebieha v rovine spolupráce teoretických interpretácií a technických možností tlače a fotografie. Základné údaje nachádzajúce sa v tiráži a osobné údaje týkajúce sa umelca, kedy a kde sa narodil či tvorí (tzv. “site specific” a “time specific”) tento celok dôsledne kontextualizujú.
Na samotnú percepciu diela má zásadný vplyv aktuálne intelektuálne, psychické aj fyzické rozpoloženie diváka. Niekedy je vhodnejšie ak je svieži inokedy unavený. To aké má vedomosti buď prehlbuje viacvrstevnatosť prežívania, alebo ju naopak tlmí. Ak by som mala spomenúť kľúčové texty abstraktných maliarov, ktoré významovo zasiahli do písania tohoto textu, tak sú to tieto: O duchovnosti v umění od Wassiliho Kandinskeho, Lidem budoucnosti od Pieta Modriana a Proč lidé pláčou před obrazy od Jamesa Elkinsa. Posledné spomínané dielo v kontexte rozboru diel Břetislava Malého spomínam už druhýkrát (prvýkrát pri rozbore výstavy Zánik prostoru, jako následek barevné syntézy v Galerii mladých, 2015) a tentoraz z dôvodu, že som sa pristihla pri tom, že mi pri konceptuálnych dielach naopak stačia reprodukcie. Prvým kľúčovým dielom z hľadiska katarzie bolo pre mňa totiž More od Júliusa Kollera, ktoré som videla len na malej čiernobielej reprodukcii. Naposledy som niečo podobné zažila na výstave O červené (2016) Břetislava Malého v Galerii města Blanska – tu ale nešlo o reprodukcie, naopak bolo nutné vidieť originály a navyše práve v danej priestorovej konštelácii.
Zo začiatku som Břetislava Malého vnímala ako klasického abstraktného maliara zobrazujúceho podstatu krásy malebnej krajiny, v ktorej žije (Polešovice). Detekovala som obidve línie abstrakcie - geometrickú aj lyrickú, dnes už vidím aj konceptuálne roviny. Malý nánosy farieb vrství jednak v plochách jednak v horizontálnych a vertikálnych líniách, deštruuje podklady, ktoré sú dynamické, krútia sa, niekde vzdorujú, niekde sa poddávajú a niekde akoby neboli ešte rozhodnuté - zvažujú obe varianty. Tento proces je prakticky nemožné zachytiť, vďaka čomu diela naberajú konceptuálny až efemérny rozmer a nie sú také klasické, aké sa na prvý pohľad javia Intenzívne oslobodzovanie sa od rámu a vystupovanie do priestoru začalo v jeho tvorbe prebiehať v roku 2016. Trilógia výstav počnúc O červené v čase (2016), cez Pouhý prostor zelené barvy (2016) až po zatiaľ poslednú Ludwig vypustil draka (2017) prezentuje uvoľnený prístup k pojmu obraz a kladie doraz na samotnú podstatu maľby, zároveň prostredníctvom názvov diel aj výstav humorne glosuje spomínaný intelektuálny „backround“ autora (odkazy na dielo Ludwiga Wittgensteina).
Najexaktnejším príkladom tohoto posunu je posledná séria kruhových plátien bez rámov pod názvom Floating Garden (2017). Ich konečný počet autor pravdepodobne ešte netuší, keďže ide o dielo, ktoré bude kontinuálne vznikať ďalej. Séria ma “zenový” potenciál – autor totiž denne nanáša jednotlivé vrstvy farieb na plátna rovnakých kruhových rozmerov (priemer 58 cm) a tvorba jedného obrazu mu trvá vždy približne jeden deň. Hmota farby tu už doslova modeluje absentujúci rám a “vytáča” okraje smerom nahor tak, že vznikajú tvary pripomínajúce lekná alebo taniere. Potenciál tohoto diela je nielen v ľahkosti akou je vytvárané, ale aj vo variabilite jeho inštalácie. Jednotlivé kruhy boli nainštalované aj ako navrstvené na sebe aj ako samostatne ležiace na zemi, pričom by som si vedela predstaviť, ako by sa preskupil ich význam, ak by boli kinetické, prípadne zrolované ako palacinky. Názov série Floating garden ale jasne smeruje diváka k botanickej interpretácii s leknami, čím sa Břetislav Malý vracia spať k zobrazovaniu prírody, ktorá sa mi v súvislosti s jeho tvorbou vynára od prvého stretnutia ako najstabilnejšia a z hľadiska významu aj najsmerodatnejšia.
Jednoznačne však možno povedať len jedno: ak sa nám aj miestami zdá, že vidíme tapisériu, objekt, sochu či inštaláciu vždy ide o maľbu.
Zuzana Janečková