Review to exhibition: Aboud red, 2016, Blansko Gallery
Not only is the research of colours, their classification and the technology of mixing influenced by the sciences of physics, chemistry and biology; the nature of colour has also been debated by leading philosophers. Various existing theories have been in a state of change under the influence of new research in optics. The topic of colour has been a keystone of visual arts since the beginning and so it is reflected in the title of Břetislav Malý’s current show “About red in time”. How we see and perceive colours and distinguish them is not simply a matter of biology; it is socio-cultural. Secret recipes for mixing and applying colours attract the audience, be it laymen or specialists. Using X-ray or newer technologies enables the naked eye to see through the invisible history of painting, to reveal its secret layers or the artist’s techniques. The compound noun ‘cross-section’ is more than symbolic under these circumstances and layers uncovered like prehistoric rock formations can surprise. The cross-section will reveal both the technology and influences of other artists.
Břetislav Malý has been systematically focusing on principles of mixing and dividing colours, seemingly pointing primarily towards the tradition of abstract painting. It is, however, somewhat more complicated than this. Despite his rather conservative approach to painting, his thinking has recently been exploring science and the concept in general, most notably in the titles of his pieces (such as the series “Ludwig flying a kite” or “Five grey stripes of Daniel Buren” in the current show). The artist directs the viewer via the titles towards his own reading, lightening the weight of serious, deep abstraction. As well as optics he studied colour division in a specialised laboratory at Brno University of Technology. His fascination with the laws of physics and chemistry is passed onto the viewer, drawing him or her into the painter’s inner world. The impasto of the painting destroys the base and forms a relief rather than a painting. The series on show in Blansko also made me think immediately of tapestries, both for the colours and the formats.
The two most dominant pieces resembling tapestries share multiple similarities – they are both sizeable, reaching beyond classical format, and with layers of paint forming a fabric-like mass. The exhibition space in Blansko Town Gallery works exquisitely for such formats and the artist has made the best use of it, populating the room with a mere two pieces for airy, spacious effect. Like an altar, “The complete space of the warm scale” breaks open and develops the installation. The cross construction of the frame and the method of attaching the painting to the pillar by a blue strap and carabiners enhances its sacred element. The classic shape is most disputed in the large-format piece from the series, “Ludwig flying a kite”, where the frame is completely absent, its function symbolically substituted by five vertical laths spaced out evenly on the front of the painting, leaning against the wall and resembling a pliant metal sheet. The large centrepiece, a substantial blue oval titled “The complete space of three elementary colours”, entices the viewer to lose track of hours as if enchanted by the surface of a vast lake.
The curator of the exhibition Martin Dostál sees the focal point of the show in the borders between colours, where the red colour is ultimately “a guide between the borders which were set by the red itself”. Anyone looking for red in the show might, however, be taken by surprise because what the eye sees primarily is cobalt blue. Red only appears more prominently on one canvas – “The shape of red in space”.
It can be asked whether red needed to have been included at all. As a feature of composition, most certainly – but the show would work even without such a counterpoint. The unexpected starting point of the colour is highly functional, making the observer reconsider colour and look for the limits of red, ponder mixing, consider why we see the colour the way we see it and wonder whether others see it as we do. The uncertainty carries over to the titles, explicitly referring to the works of Ludwig Wittgenstein and to the method of installing the pieces, turning the paintings into objects. When I met the artist as the curator of his show “The dissipation of space as a consequence of the synthesis of colour” in The Youth Gallery last year, he insisted on an installation that would not turn the paintings into objects, yet he did not exclude the possibility in the future. It did not take too long and his solution is, in the end, courageous and grand. The space is used with precision and everything is in its place. The individual pieces attract and repel each other simultaneously, which is not surprising, given that most of them contain metal pigments and are magnetic. The author discloses this principle in one of the smaller pieces in the series “Ludwig flying a kite”, in which small round magnets in the painting form a collage with a 17-times photocopied portrait of Ludwig Wittgenstein. Břetislav Malý does not bother with cutting the profile out meticulously; instead, he creates varieties of the profile, gradually forming a kite. The kite is released into the world; where it flies does not only depend on the author and the curator but also on the viewers and their interpretations. Those who look for red may find blue and green.
Zuzana Janečková | 1. 6. 2016
/
Kto hľadá červenú, uvidí najprv modrú a zelenú
Recenze výstavy: O červené v čase, Galerie města Blansko
Výskum farieb, ich delenie a technológie miešania ovplyvňujú vedecké poznatky z fyziky, chémie aj biológie, ale zaoberajú sa nimi často aj poprední filozofi. Teórie sú rôznorodé a menia sa nielen vďaka novým poznatkom v optike. U maliarov patria tieto témy k tým, ktoré stabilne pretrvávajú ako hnací motor tvorby od počiatkov, k čomu odkazuje aj názov aktuálnej výstavy Břetislava Malého O červené v čase. To ako farby vidíme, vnímame a delíme, je nielen vecou biologickou, ale aj sociokultúrnou a tajné receptúry miešania a nanášania farieb priťahujú odborníkov aj laikov. Pomocou röntgenov a ďalších nových technológií môžeme dnes odhaľovať voľným okom neviditeľnú históriu maľby, jej skryté vrstvenia či know-how umelca. Ustálené slovné spojenie „prierez tvorbou“ je v tomto prípade viac ako symbolické a vrstvy, ktoré sa v ňom odhalia ako prehistorické horniny, môžu byť veľmi prekvapivé. V priereze sa objaví totiž nielen technológia ale aj vplyvy iných faktorov – autorov.
Břetislav Malý sa vo svojich dielach systematicky zaoberá spomínanými princípmi miešania a delenia farieb, pričom sa nám na prvý pohľad môže zdať, že jeho tvorba odkazuje primárne k tradícii abstraktnej maľby. Je to ale o čosi zložitejšie. Napriek tomu, že je jeho prístup až konzervatívne maliarsky, uvažovanie vybieha v posledných dielach čoraz viac smerom k vede a ku konceptu, ktorý sa prejavuje najvýraznejšie v názvoch diel (v aktuálnej inštalácii, napr. séria Ludwig pouští draka, Pět šedých pruhů Daniela Burena). Autor názvami smeruje diváka nielen k tomu, čo číta, ale zároveň odľahčuje prvoplánovú ťaživosť vážnej a hlbokej abstrakcie. Okrem optiky sa zaoberal napríklad delením farieb aj v špeciálnom laboratóriu Vysokého učení technického, ktoré je zamerané práve na ich výskum. Fascinácia fyzikálnymi a chemickými zákonitosťami sa prenáša aj na diváka a doslova ho vťahuje do maliarskych vnútorností. Okrem toho, že pastóznosť maľby prakticky deštruuje podklad a vytvára už viac reliéfy ako maľby, pri sérii v Blansku sa mi okamžite objavila aj paralela s tapisériami, a to jednak z hľadiska farebnosti, ale aj formátov.
Dva najdominantnejšie obrazy, ktoré pripomínajú tapisérie, majú spoločné viaceré znaky – obidva sú rozmerné, vystupujú z klasického formátu a nánosy farieb vytvárajú hmotu podobnú tkanine. Pre tento typ formátov má Galerie Blansko veľmi dobré priestorové dispozície a autor ich využil v prospech pôsobenia diel na maximum. Do priestoru postavil síce len dve diela, ale ich účinok bol presne tým, čo celej výstave dodalo potrebný vzduch. Úplný prostor teplé škály rozbíja a rozvíja inštaláciu až do tej miery, že sa stáva akýmsi oltárom. Sakrálnosť je prítomná v krížovej konštrukcii rámu a aj v spôsobe uchytenia obrazu na stĺp pomocou modrého uťahovacieho pásu a zakliesnených karabín. Od klasického tvaru sa najviac odkláňa veľkoformátové dielo zo série Ludwig pouští draka, kde rám obrazu úplne absentuje a jeho funkciu symbolicky supluje päť vertikálnych latí rozmiestnených v pravidelných rozostupoch na pohľadovej časti maľby. Tá sa ležérne opiera o stenu a pripomína vláčny vlnitý plech. Najväčšou dominantou je veľký modrý ovál nazvaný Úplný prostor tří základních barev, pri ktorom môžeme stráviť hodiny ako vo veľkom jazere a čas postupne prestáva existovať.
Kurátor výstavy Martin Dostál píše, že hlavným ťažiskom výstavy je moment hraníc medzi farbami a červená farba je vo výsledku, „průvodcem mezi těmito hranicemi, které sama vymezuje“. Kto by ale hľadal na výstave samotnú červenú farbu, zostane v pomykove, pretože uvidí primárne kobaltovo modrú. Červená sa vyskytuje výrazne len na jednom plátne – Tvar červené v prostoru. Je otázne, či bolo vlastne nutné, aby tam bola. Z kompozičného hľadiska určite áno, ale inak by to výstava ustála aj bez tohoto kontrapunktu. Prekvapujúce farebné východisko je veľmi funkčné, diváka prinúti zamyslieť sa nad farbou inak a okamžite začať uvažovať nad tým, kde sú hranice červenej farby, ako dochádza k miešaniu, vďaka čomu vlastne vidíme takú farbu, akú vidíme, resp. vidia ju tak aj ostatní? Zneistenie pokračuje aj v názvoch explicitne odkazujúcich na dielo Ludwiga Wittgensteina a v spôsobe inštalácie, kedy sa obraz posúva smerom k objektu. Keď som sa s autorom stretla ako kurátorka jeho výstavy Zánik prostoru jako následek barevné syntézy v Galerii mladých minulý rok, trval na inštalácii, ktorá nebude posúvať maľbu do polohy objektu, ale nevylučoval, že niekedy k tomuto kroku dôjde. Napokon to netrvalo ani tak dlho a toto jeho rozhodnutie je nakoniec odvážne a veľkorysé. Priestorové riešenie celkovej inštalácie je precízne, všetko je presne tam, kde má byť. Jednotlivé diela akoby sa priťahovali a zároveň odpudzovali, čo nakoniec nie je až také prekvapujúce, keďže väčšina z nich obsahuje kovové pigmenty a je aj magnetická. Autor tento princíp odhaľuje na jednom z menších formátov zo série Ludwig pouští draka, v ktorej je malými magnetkami v tvare guliek na maľbe vytvorená koláž s xerokópií zmnoženého portrétu Ludwiga Wittgensteina (17x). Břetislav Malý sa netrápi dôsledným vystrihovaním profilu, ale profil autora rôzne variuje a vytvára z neho postupne tvar šarkana. Tohoto šarkana púšťa do sveta, a to kam zaletí, je už nielen vecou autora a kurátora, ale aj divákov a ich interpretácií. Kto hľadá červenú, môže nájsť modrú aj zelenú.
Zuzana Janečková | 1. 6. 2016
Odkaz na článek / link>>>